Choroba potápačov: Viete, čo je dekompresná porucha, ako sa prejavuje, diagnostikuje a lieči?

Aký majú vplyv plyny v atmosfére na ľudský organizmus, nám popisujú tieto fyzikálne zákony:

• Boyleov zákon – platí pre izotermický dej prebiehajúci v ideálnom plyne.

Ak je plyn za konštantnej teploty vystavený vyššiemu tlaku, jeho objem sa zmenšuje a naopak, ak sa tlak znižuje, objem plynu sa zväčšuje. Ak sa tlak na plyn zdvojnásobí, ten istý plyn sa stlačí a jeho objem sa zníži na polovicu.

• Charlesov zákon – platí pre izochorický dej.

V uzavretom priestore je maximálny tlak plynu pri jeho nemennom objeme priamo úmerný absolútnej teplote, inými slovami, za predpokladu, že je objem plynu stály a nemení sa jeho látkové množstvo, medzi tlakom a teplotou existuje závislosť.

• Daltonov zákon – platí práve pre parciálne tlaky. 

V zmesi plynov, ktoré na seba chemicky neúčinkujú, pri takej istej teplote sa každý plyn správa tak, ako keby sám vyplňoval celý priestor samostatne. Tlak, ktorý je vyvíjaný na steny priestoru sa prítomnosťou ostatných zložiek zmesi nezmení. Výsledný tlak zmesi plynov sa rovná súčtu parciálnych tlakov.

• Henryho zákon – platí pre rozpúšťanie plynu v kvapaline.

Pri danej teplote je váhové množstvo rozpusteného plynu v kvapaline priamo úmerné tlaku plynu nad kvapalinou. Tento zákon má veľký vplyv na fyziológiu dýchania. Ohrozené sú ním najmä osoby, ktoré sú vystavené vyššiemu, než atmosferickému tlaku. Nebezpečenstvom je najmä stav, kedy do krvi prenikne dusík, z ktorého sa uvoľnené bublinky dostanú priamo do krvi.

Čo je to dekompresná choroba?

Už ste počuli o chorobe potápačov? Toto ochorenie je odborne nazývané Kesonova alebo Dekompresná choroba. 

Dekompresná choroba vzniká v prostredí s vysokým tlakom, pri jeho poklese alebo pretlaku a pri dlhodobej zmene tlaku, ktorý v ľudskom tele spôsobuje nárast množstva inertného plynu v tkanivách a tiež dlhým pobytom vo väčších hĺbkach a následne náhlym vzostupom nad hladinu. Tkanivá sú pri vyššom tlaku nasýtené héliom alebo dusíkom, ktoré sa nachádzajú vo vdychovanej zmesi alebo vo vzduchu. Pri rýchlom poklese tlaku sa v krvnom riečisku začne hromadiť dusík (inertný plyn, ktorý sa v tkanivách ani v krvi neviaže), ktorý sa môže uvoľniť vo forme bublín, ktorých nahromadenie môže spôsobiť dekompresnú chorobu, čiže embóliu ciev (mechanické upchatie). Príznaky závisia od toho, ktoré orgány plynová embólia postihla.

Faktory, ktoré predovšetkým vplývajú na rozvoj dekompresnej choroby sú tlak okolitého prostredia tela, čas jeho pôsobenia, prekrvenie orgánov a väčšia vstrebateľnosť plynov v tkanivách so značnejším obsahom tukového tkaniva. 

Medzi ľudí ohrozených vznikom dekompresnej choroby patria najmä potápači (pobyt pod vodnou hladinou pri potápaní alebo pri náhlom poklese tlaku vzduchu), osoby pracujúce v letectve (pri poruche tesnosti kabíny lietadiel), hyperbarických komorách, jaskyniach a geologickí výskumníci.

Dekompresnou chorobou sú všeobecne najviac postihovaní potápači, ktorí pri potápaní pod vodnou hladinou cez pľúcne automatiky dýchajú stlačený vzduch z tlakovej nádoby. Na automatiky podľa hĺbky ponoru pôsobí hydrostatický tlak, ktorý tiež pôsobí na telo a výstroj potápača, čo má za následok, že sa dusík z vdychovaného vzduchu rozpúšťa v telesných tkanivách. Objem vstrebaného dusíka  závisí na dĺžke a hĺbke ponoru. Pri výstupe na hladinu sa hydrostatický tlak znižuje a dusík obsiahnutý v telesných tkanivách sa stáva prebytočným a nemôže zostať v tele, preto sa začne uvoľňovať. Ak organismus dusík nevyužije a jeho obsah neprekročí určité hranice, telo ho bez problémov vylúči. Avšak v priebehu rýchleho výstupu na vodnú hladinu nie je možné, aby telo dokázalo vylúčiť také množstvo dusíka aké je potrebné, čím sa následne v telesnom tkanive a v telesných kvapalinách, najmä v krvi, začnú tvoriť dusíkové bubliny, ktoré tvoria prekážku pri transporte kyslíka a živín po organizme. 

Dekompresná choroba u potápačov môže byť spôsobená aj nedodržaním bezpečnostných pravidiel pri výstupe na vodnú hladinu, poruchou na potápačskej výstroji, no výnimočne aj pri vynorení z 10 metrovej hĺbky s viacerými nádychmi.

Náš tip: Kvalitná potápačská výstroj je základom každého ponoru. Nie je to len o okuliaroch, kompenzátoroch a fľašiach. Pozornosť si zaslúži aj neoprénové topánky a oblek. Tie vás totiž udržia v teple a pohodlí aj v chladnejších vodách a ochránia pred teplotným šokom.

Rozdelenie dekompresnej choroby

Dekompresnú chorobu podľa prejavov vieme rozdeliť na dva základné typy. 

Dekompresia I. typu zahŕňa ľahšie formy (niektoré typy sú veľmi bolestivé) a prejavy ochorenia, ktoré ustupujú bez špeciálnej liečby. Osoba trpiaca prejavmi ochorenia nie je priamo ohrozená na živote. 

Dekompresia II. typu, je ochorenie, u ktorého dochádza k vážnemu ohrozeniu osoby na živote, ťažkému poškodeniu na zdraví, invalidiite a v niektorých prípadoch až smrti. 

Dekompresná choroba 1. typu:

• Kožná forma – spôsobuje ju vylučovanie bublín v koži. Je nebolestivá.

Prejavuje sa jemným podráždením a škvrnami na koži, pálením, svrbením, výrážkami, pocitmi mravčenia, či lokálnymi opuchmi a mramorovaním kože, poväčšine v okolí tváre a uší, krku, na prsných svaloch a rukách.

Vyskytuje sa po vynorení (časový interval 10 až 180 minút), pri opakovaných ponoroch do menších hĺbok a pri krátkodobých ponoroch do väčších hĺbok.

• Únavová forma – vyskytuje sa až v 30 % všetkých prípadov dekompresných chorôb.

Pri tejto forme ochorenia môžeme pociťovať podobné príznaky ako pri chrípke, zvýšená teplota, striedavé pocity tepla a chladu, únavu a celkovú vyčerpanosť, pocit na zvracanie, nechutenstvo, bolesti hlavy, kĺbov a svalov a migrenózne stavy.

Únavová forma sa prejavuje zvyčajne u potápačov pri hĺbkových ponoroch. Príznaky sa po určitých hodinách samovoľne upravia, no odporúča sa prerušiť potápanie na minimálne 24 hodín.

• Svalovokostrová (muskuloskeletálna) forma – patrí medzi najčastejšie prejavy dekompresie (až 90 %), je spôsobená bublinami, ktoré sa vylučujú do svalov a kĺbov v organizme.

Prejavuje sa narastajúcou až neznesiteľnou bolesťou vo svaloch a predovšetkým vo veľkých kĺboch, ako sú ramenné, kolenné a bedrové kĺby, zriedkavejšie v malých spojeniach prstov rúk, s prítomným opuchom a obmedzenou hybnosťou. Bolesť núti ohrozeného držať svoje končatiny ohnuté, čo spôsobuje trvalé zmeny na kĺboch a obmedzení v pohybe. Je dôležité začať s rýchlou liečbou. Bolesti môžu pretrvávať aj niekoľko dní, v niektorých, vážnejších prípadoch je potrebná aj rekompresná liečba (pacienta treba umiestniť do pretlakovej/hyperbarickej komory a zvýšiť v nej tlak na hodnotu, akej bol vystavený pri tomto vodnom športe a po vymiznutí všetkých príznakov tlak pomaly znižovať).

• Lymfatická forma – vyskytujúca sa ojedinele.

Jedným z prejavov ochorenia je ohraničený nebolestivý opuch, ktorý je možné spozorovať niekoľko hodín po ponore. V ľahšej forme sa ochorenie prejaví na na podkožných tkanivách krku, v ťažších prípadoch je opuch po celom krku, hornej časti hrudníka (medzi kľúčnymi kosťami) a na zadnej strane chrbta.

Ochorenie zvyčajne do niekoľkých dní ustúpi samo, nie je potrebná rekompresná liečba.

• Kardiálna forma – veľmi vzácna forma dekompresnej choroby. 

Zriedkavosťou je vytvorenie sa plynových bublín priamo v svalovine srdca, z ktorých sa môže rozpínaním a tlakom narušiť funkcia prevodového systému srdca spojeného s výskytom prevodových porúch (arytmie, átrioventrikulárne blokády).

Prejavy kardiálnej formy môžu pripomínať akútny infarkt myokardu, ale tiež   pocit sťaženého dýchania, či búšenia srdca. 

V ľahších prípadoch stačí podať farmakologickú liečbu, vo vážnejších stavoch je potrebná rekompresná liečba.

• Kardiovaskulárna forma – v prípade postupu tekutín z cievneho do medzitkanivového priestoru (v spojení s nízkym krvným tlakom a zrýchlením srdcového rytmu) môže nastať hypovolemický šok, teda zníženie celkového objemu krvi v obehovom systéme. V cievnom riečisku sa začnú vytvárať zrazeniny, čím môže vzniknúť nešpecifikovaná porucha zrážania krvi.

Dekompresná choroba 2. typu

• Kardiopulmonálna forma – jedna z najbezpečnejších foriem dekompresnej choroby II. typu, spôsobuje ju vylučovanie bublín dusíka alebo iného inertného plynu do krvi.

Prejavuje sa kašľom, bledosťou, povrchným dýchaním, či krvavým hlienom alebo penou po vynorení (do 1 až 3 minút), bolesťami na hrudníku (zvyšujúcimi sa pri nádychu), čo môže pripomínať akútny infarkt myokardu. 

V závažných prípadoch hrozí pravostranné alebo ľavostranné srdcové zlyhanie so zníženou koncentráciou kyslíka v krvi, bezvedomím a vývinom cirkulačného šoku.

V prípade, že postihnutému nebude poskytnutá okamžitá terapeutická liečba, môže nastať smrť. Pri prežití má potápajúca sa osoba vždy narušenú priechodnosť vlásočníc v pľúcnych mechúrikoch a tiež zanecháva vážne mozgové a neurologické príznaky.

      Neurologická forma – veľmi nebezpečná, spôsobuje ťažké poškodenie organizmu, následkom čoho je smrť alebo trvalé následky. 

Prejavmi neurologickej formy sú poruchy videnia, závraty, obrna, až bezvedomie, avšak všetky sú prejavom z nedostatku kyslíka v tkanivách mozgu a miechy.

Neurologická forma dekompresnej choroby je delená na cerebrálnu (mozgovú) a spinálnu (miechovú). 

Pri spinálnej forme môžu byť prítomné bolesti chrbta, závrate, zvracanie, slabosť končatín, znecitlivelosť kože, zášklby a tras očí, prípadne môže nastať čiastočná hluchota a cez Eustachovu trubicu porucha vyrovnávania tlaku. U potápača sa zvykne prejaviť niekoľko minút po vynorení, zriedkakedy aj po niekoľkých hodinách. Vo vážnych prípadoch sa ochorenie môže prejaviť v podobe miechového šoku so stratou vedomia, celotelovou paralýzou alebo paralýzou svalstva, inkontinenciou (neschopnosťou udržať) moču aj stolice.

Cerebrálna, mozgová porucha vzniká následkom uzatvorenia mozgového cievneho riečiska bublinami interného plynu, čím vzniknú rozsiahle zóny ischémie (ischémia = stav, kedy sa do určitej časti organizmu nedostáva toľko kyslíka, koľko je potrebné) s následným nedostatkom kyslíka v tkanive. Stav mozgovej poruchy sa prejaví hneď po vynorení na hladinu stratou vedomia, poruchou reči, nerozpoznaním zmyslových vnemov, zmätenosťou, či zrakovou poruchou. Býva sprevádzaná pravidelnými poruchami močenia, niekedy až úplnou zástavou močenia a tvorby moču, ale aj svalovou slabosťou a nepríjemnými pocitami vo svaloch a kĺboch.

Poškodenia spôsobené cerebrálnou poruchou si vyžadujú rekompresnú návštevu hyperbarickej komory, liečbu pomocou farmák, zameranú predovšetkým na opuch mozgu.

Dekompresná choroba vnútorného ucha  

Dekompresná choroba vnútorného ucha sa prejavuje pri komerčnom potápaní s héliovo-kyslíkovou zmesou.

Vynorený potápač môže pociťovať nutkanie na zvracanie, sluchovú poruchu a v niektorých prípadoch nedokáže udržať vzpriamený postoj. 

Do vnútorného ucha sa vždy počas potápania do veľkej hĺbky s héliovo-kyslíkovou zmesou dostane hélium prenikaním zo stredoušnej dutiny cez okrúhle okienko.

Príznaky dekompresnej choroby vnútorného ucha môžu byť viditeľné:

• do 1 hodiny (42 % prípadov), 
• do 3 hodín (60 % prípadov),
• do 8 hodín (83 % prípadov),
• do 24 hodín (98 % prípadov),
• do 48 hodín (100 % prípadov).

Prvá pomoc pri dekompresnej chorobe

Základný postup ako a čo najrýchlejšie odvrátiť riziká stavov pri dekompresnej chorobe, je začať s kvalitnou a efektívnou liečbou. Pre nás laikov je ťažké rozoznať závažnosť postihnutia ohrozenej osoby, preto je nesmierne dôležité, čím najskôr vyhľadať odbornú lekársku pomoc. 

Kým sa kvalifikovaná pomoc dostaví, je z našej strany nutné človeku poskytnúť základnú zdravotnú starostlivosť. Rozpoznať ohrozenie, napríklad u potápača nám to signalizuje znak, že leží na hladine vody, tvárou dole a nehýbe sa. Vtedy je nevyhnutné ho okamžite vytiahnuť na breh, privolať záchrannú zdravotnú službu a podľa vážnosti stavu poskytnúť prvú pomoc. Zaistiť základné životné funkcie a ich stabilitu, zvoliť polohu na chrbte, v prípade sťaženého dýchania v polosede, zabezpečiť teplo a sucho, poprípade začať s resuscitáciou.

Rekompresná liečba pri dekompresnej chorobe

Hyperbarická oxygenografia

Liečebnú metódu, ktorá by mohla do určitej miery odvrátiť stav dekompresnej choroby nazývame hyperbarická oxygenografia. Tento druh liečby sa vykonáva v hyperbarickej komore. Komora je plynotesný uzatvárateľným tlakový kontajner s dostatočným vnútorným objemom prispôsobeným na pobyt jednej alebo viacerých osôb. 

Liečba v hyperbarickej komore funguje na základe účinkov zvýšeného tlaku okolitého prostredia na osobu sediacu v nej (vtedy sa zvyšuje schopnosť prenikania kyslíka do krvnej plazmy, lymfy a likvóry) a inhalácie 100 % kyslíka. 

Výsledkom pobytu v hyperbarickej komore je zmenšenie a stlačenie vzduchových bubliniek, zvýšenie obsahu kyslíka v tkanivách, zúžených cievach a zníženého prietoku v nich, či zmenšenie opuchu.

Hyperbarické komory, ktoré sa však využívajú aj na iné ochorenia, sa delia na mobilnú a statickú hyperbarickú komoru. Používajú sa dva typy, jednomiestna, určená pre jednu osobu, a viacmiestna, ktorá ponúka viacero miest na sedenie.

Výhodou jednomiestnej hyperbarickej komory je najmä jej súkromie a individualizácia liečebného účinku. Keďže sa v nej osoba nachádza sama, nepotrebuje tvárovú masku, čo zvyšuje komfort ale tiež je vhodná v prípade, ak osoba trpí infekčným ochorením. Náklady na prevádzku a prevádzkujúce osoby sú oveľa nižšie ako v prípade viacmiestnej komory.

Viacmiestne komory sú určené pre dve a viaceré osoby. Ich výhoda spočíva v možnosti liečby naraz viacerých postihnutých, aj za prítomnosti personálu, či inej dohliadajúcej osoby (napríklad rodiča na dieťa alebo ťažko chorého). Pozitívom je tiež, že komora má predsieň, ktorá slúži na vstup alebo výstup z komory bez toho, aby v liečebnom procese obmedzovala iné osoby. Veľkým plus je aj ten fakt, že so špeciálnou výbavou v nej môžu prebiehať operácie.

Liečebný postup je možné zahájiť v prípade, ak nastane:

• otrava oxidom uhoľnatým,
• intoxikácia plynmi (oxid dusíka, tekutý chlór, formaldehyd, oxid uhličitý, oxid siričitý, slzotvorný plyn, plynný fluór alebo chlór, fluorovodík, sírovodík), dymom a výparmi,
• Crush syndróm (súbor príznakov vznikajúcich pri rozsiahlom poranení a stlačení svalstva) – zlyhanie obličiek, ischémia svalov, compartment syndróm,
• dekompresná choroba, 
• vzduchová (plynová) embólia po infúzii, transfúzii, injekcii alebo úraze, 
• bakteriálna infekcia (sepsa, septický šok, plynová gangréna),
• poškodenie mozgu, miechy a periférnych nervov,
• porážka,
• syndróm strednej, prednej, zadnej mozgovej artérie,
• akútny infarkt miechy (embolický, neembolický),
• opuch mozgu, 
• opuch miechy,
• absces (tzv. hnisanie) mozgu,
• skleróza multiplex, 
• ateroskleróza končatinových artérií,
• ulceronekrotické defekty dolných končatín - vred, gangréna,
• Bürgerova choroba,
• Bellovo ochrnutie (ochrnutie tváre),
• Meniérova choroba,
• poranenie sluchového orgánu a bubienka vo vnútornom a strednom uchu, ktorá vedie k nevratnej strate sluchu,
• náhla strata sluchu z neznámej príčiny,
• zápal stredného ucha,
• labyrintitída,
• osteonekróza (odumretie kostí),
• kosáčikovitá anémia, 
• anémia po krvácaní,

ale tiež, ak:

• sú na tele prítomné omrzliny a popáleniny,
• je u osoby diagnostikovaný diabetes mellitus (cukrovka) s komplikáciami,
• diabetická retinopatia (poškodenie sietnice), diabetická mononeuropatia a polyneuropatia (postihnutia jedného i viacerých nervov),
• sú zistené kŕčové žily na dolných končatinách s komplikáciami,
• zlyhá alebo telo odvrhne transplantované tkanivo alebo orgán,
• sú prítomné komplikácie charakteristické pre replantáciu a amputáciu hornej a dolnej končatiny, infekcia alebo nekróza amputačného kýpťa,
• nastala akútna, chronická dermatitída z ožiarenia,
• je potrebné zlepšenie rádiosenzitivity malígnych nádorov,
• sa potrebujeme zotaviť po športových úrazoch, pomôcť pri chronickej únave, detoxikácii organizmu.
• 
  

.

Liečbu v hyperbarickej komore, vzhľadom na to, že môže viac uškodiť ako pomôcť, nie je možné vždy použiť. 

Medzi hlavné kontraindikácie patria:

• tehotenstvo,
• klaustrofóbia,
• epilepsia,
• vysoká telesná teplota,
• kŕče,
• zhubné ochorenia,
• pľúcny opuch,
• poranenie pľúc,
• bronchiálna astma,
• pneumotorax (vzduch v dutine hrudnej) bez jasnej príčiny,
• kongenitálna sférocytóza (typ genetického ochorenia),
• bronchiálna astma s komplikáciami,
• pľúcny emfyzém (rozdutie pľúc vyvolané ich zmenšujúcou sa plochou),
• infekčné a vírusové ochorenia horných dýchacích ciest,
• hyperfunkcia štítnej žľazy,
• stav po operácii hrudníka v anamnéze,
• stav po operácii stredného alebo vnútorného ucha 

Hyperbarická komora v Nemocnici AGEL Košice–Šaca: prispôsobená na pobyt naraz viacerých osôb

Kto určuje liečbu v hyperbarickej komore a ako prebieha?

Terapia hyperbarickou komorou by mala byť odporúčaná obvodným lekárom (v prípade samoplatby, nie je potrebné odporučenie). Záujemcovi lekár na pracovisku odoberie anamnézu a kompletne zhodnotí jeho zdravotný stav. Následne absolvuje ORL vyšetrenie, zamerané na vyšetrenia ušných bubienkov (tympanometrie), RTG (vyšetrenie hrudníka), EKG vyšetrenia, funkčné vyšetrenie pľúc (spirometria). Po zhodnotení všetkých faktov lekár stanoví liečbu.

Pred samotným vstupom, poučení o priebehu a spôsobe liečby v hyperbarickej komore, je záujemca najskôr konfrontovaný o aktuálnom zdravotnom stave, prípadnej gravidite, užití liekov, požitom jedle a alkoholických nápojoch pred vstupom. 

V hyperbarickej komore by na sebe nemal mať žiadnu kozmetiku (dezodorant, lak na vlasy, make-up…), okuliare, šošovky, šperky, hodinky, parochňu, protézu (zubné, končatinové, načúvacie strojčeky…), rany a poranenia na koži nesmú byť pokryté masťami, gélmi, ani vodnými roztokmi. Odev by mal pozostávať zo 100 % bavlny, vrátane spodného prádla.

Záujemca je povinný hlásiť okamžitý pocit zmeny zdravotného stavu obsluhujúcej osobe. Predtým je však informovaný o nežiaducich účinkoch terapie, technike pomáhajúcej vo vyrovnávaní tlaku v ušiach a rizikách pri nedodržaní pokynov, čo na znak porozumenia podpíše.

Po celú dobu terapeutickej liečby sú osoby v hyperbarickej komore sledované zdravotným personálom buď priamo v komore alebo zvonku cez okná a kamery. Komunikácia s personálom je možná pomocou mikrofónu.

Pobyt v hyperbarickej komore je rozdelený do troch fáz (ich priebeh sa riadi tabuľkami potápačov, ktoré boli prispôsobené potrebám v zdravotníctve). Každá fáza je vykonávaná v hodnotách od 0,2 do 0,3 MPa (približná hĺbka 20 až 30 metrov). 

• 1. fáza – fáza kompresie – tlak v komore začína stúpať hodnotou 1 m za 1 minútu. 
• 2. fáza – izokompresná – nastáva hneď po dosiahnutí potrebného tlaku. Vtedy dotyčný inhaluje 100 % kyslík.

Čas 1. a 2. fázy trvá spolu cca 90 minút.

• 3. fáza – fáza dekompresie – najrizikovejšia fáza, keďže počas nej klesá tlak v barokomore s prestávkami, až do vyrovnania sa s hodnotami tlaku okolitej atmosféry. Trvá približne 30 minút.

V prípade, že nastanú zmeny v zdravotnom stave liečeného, je potrebné terapiu ukončiť.

Po ukončení pobytu v hyperbarickej komore sa neodporúča fajčiť, neletieť lietadlom, či absolvovať pobyt v horách, kvôli zmenám v atmosferickom tlaku. Počas obdobia liečebných procedúr je kvôli antioxidačným účinkom vhodné užívanie Vitamínu E, minimálne 200 mg, 3 krát denne.

Medzi pobytmi v hyperbarickej komore je potrebné piť veľké množstvo tekutín a vyhýbať sa alkoholu (kvôli prípadnej dehydratácii). V prípade výskytu bolestí je možné užiť paracetamol, prípadne iné protizápalové liečivo, ako ibuprofén alebo aspirin, v závislosti od veku a stavu pacienta. 

Medzi najzákladnejšie významné úlohy hyperbarickej oxygenoterapie patria tieto štyri veci:

• stláča (sťahuje) bubliny,
• zlepšuje prísun kyslíka do telesného tkaniva,
• zvyšuje rýchlosť odstraňovania dusíka z tela,
• znižuje zápal vytvorený bublinami.

Pozitívne účinky prejavujúce sa po absolvovaní liečby v hyperbarickej komore

Účinky závisia od dĺžky trvania expozície, použitia tlaku v barokomore a zároveň od celkového zdravotného stavu liečenej osoby. 

Cieľom liečby je:

• hyperoxygenácia tkanív (v krvi sa stúpajúcim parciálnym tlakom zvyšuje množstvo dodaného kyslíka do tkanív),
• zmenšenie opuchu,
• zmenšenie veľkosti plynových bublín,
• zosilnenie účinku liečby antibiotikami,
• potlačenie ventilácie vplyvom karotických a aortálnych teliesok,
• angiogenéza (vývoj ciev) – podporenie tvorby rastových faktorov pre tvorbu ciev,
• podpora granulácie, epitelizácie, proliferácie a tkanivovej reparácie, cieľom ktorých je hojenie chronických rán,
• zvýšená produkcia voľných radikálov,
• zníženie produkcie alfatoxínu pri klostrídiovej infekcii,
• zvýšenie baktericídnej kapacity leukocytov,
• zmiernenie poškodenia tkanív zhoršenou perfúziou (prietok krvi).

Nežiadúce účinky

S liečbou v hyperbarickej komore sú spojené aj vedľajšie účinky. Medzi najčastejšie patria bolesti hlavy, ucha a zubov. Ničím nezvyčajným nie je ani krvácanie z nosa alebo dráždivý kašeľ. V ojedinelých prípadoch sa môže vyskytnúť strata sluchu, bolesť zubov (vzduchová bublina pod zubnou plombou tlačí na zubnú dreň, čím spôsobuje bolesť), pneumotorax (vzduch v dutine pľúcnej), rozdutie pľúc vyvolané ich zmenšujúcou sa plochou.

U detí v bezvedomí sa najčastejšie vyskytuje barotrauma (poškodenie tkaniva spôsobené zmenou súvisiacou s tlakom plynov v častiach tela) stredného ucha, ktorá môže viesť k poškodeniu, až strate sluchu.

Pri zvýšenom dávkovaní kyslíka, môže u osoby v hyperbarickej komore nastať intoxikácia kyslíkom, ktorá sa zvykne prejaviť zmätenosťou, dezorientáciou, ale aj bezvedomím, veľkým epileptickým záchvatom s bezvedomím a tonicko-klonickými kŕčmi, či akútnym zlyhaním dýchania (syndróm ARDS). V prípade týchto nežiaducich účinkov je nevyhnutné okamžite ukončiť liečbu.

Ďalším negatívnym účinkom je zvýšená koncentrácia voľných radikálov kvôli aplikácii 100 % kyslíka pacientom.

Záverom…

Dekompresná choroba je pomerne častá komplikácia spojená s potápaním. Niektoré prejavy možno ani nezaznamenáte, ďalšie môžu značne obmedziť vaše bežné fungovanie a iné vás dokonca ohroziť na živote.

Aj napriek tomuto možnému riziku je ale potápanie stále obľúbeným športom nemalého počtu ľudí – od komerčného potápania na dovolenke až po závodné potápanie. V rámci tréningu, než sa vydáte objavovať čaro podmorského sveta do zahraničia, môžete vyskúšať nejaké obľúbené lokality na potápanie na Slovensku. Pamätajte ale, že žiadne množstvo skúseností nie je dostatočné na zanedbávanie bezpečnosti. Akonáhle spozorujete nejaké príznaky dekompresnej choroby, odporúčame konzultovať svoj stav s lekárom.

 Článok pre nás vytvorila:

Odborný autor článku v spolupráci s PoctiveSEO.sk:

PhDr. Mgr. Eva Medvecká, PhD., DiS

Vyštudovala III.st. VŠ v odbore ošetrovateľstvo. Má špecializáciu z anesteziológie, resuscitológie a urgentnej starostlivosti, špecializáciu z komunitného ošetrovateľstva.

38 rokov pracovala ako vedúca sestra na OAIM. Od roku 2015  je konateľom  ADOS.

Počas dlhoročnej odbornej praxe a celoživotného vzdelávania získala široké spektrum multiodborových vedomostí a skúsenosti v nemocničných zariadeniach, ale aj v  komunitnej domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Prednáša, konzultuje a oponuje diplomové práce na VŠ v odbore ošetrovateľstvo.